Text: Tomáš Dražil, Peter Olekšák

Foto: Peter Olekšák, Tomáš Dražil

Národný park Slovenský raj je rajom lúk. Okrem tých najznámejších, Kopaneckých, ktoré držia svetový rekord v biodiverzite (na ploche 0,25 m2 tu rastie 54 druhov vyšších rastlín), Správa NP systematicky obnovuje najvzácnejšie fragmenty lúk. Jednou z lokalít je aj Poľana pri Vernári, donedávna s bohatým výskytom stoviek jedincov vstavača obyčajného (Orchis alebo Anacamptis morio). Niekedy bežná rastlina slovenských lúk a pasienkov je dnes v Červenom zozname rastlín Slovenska a takmer vymizla aj zo Slovenského raja.

K malej parcele lúky Poľana pri Vernári sa viaže zaujímavý príbeh. Jednak obrázok tejto kvetnatej lúky sa ocitol na obálke odbornej publikácie Katalógu biotopov Slovenska vydaného  v r. 2002. Fotografia pochádza z r. 1998 a vidno na nej originálny nízky bylinno-trávny porast plný kvitnúcich rastlín. Terajší riaditeľ Správy NP Slovenský raj Tomáš Dražil, spoločne s botaničkou dr. Leskovjanskou na strmom lúčnom svahu vtedy stretli staršieho pána, ktorý nízky porast kosil ručnou kosou. Vysvitlo že ide o vlastníka lúky pána Mindoka z Vernáru. Pán si zaspomínal na časy, keď sa všetky lúky ručne kosili (družstvo vo Vernári vzniklo až v r. 1975) a hovoril, že takýto nízky a druhovo bohatý porast bol kedysi na všetkých okolitých lúkach. Ale vstavač obyčajný rástol vtedy už len na jeho malej parcele, každoročne ručne kosenej. Na okolitých lúkach bol druhovo chudobný vysoký porast tráv ako následok hnojenia umelými hnojivami NPK a prísevu tráv. Strmšie svahy neboli kosené, ale pasené ovcami. Postupne z ekonomických dôvodov skončili aj ovečky. Pán Mindok už lúku nevládal kosiť a viac ako 20 rokov je opustená. Za niekoľko rokov úplne zmenila svoju tvár. Druhová pestrosť klesá, mnoho konkurenčne slabých druhov nevie rásť v hromadiacej sa starine nekosenej a nepasenej lúky. Vstavač obyčajný z nej úplne zmizol…

Dnes dúfame, že najkrajšej lúke v lokalite Poľana pri Vernári svitá na lepšie časy. Správa NP príležitostne síce lúku pokosila, ale to nestačí. Je treba obnoviť tradičný spôsob starostlivosti – ručné skoenie strmého svahu s odprataním sena mimo plochu. Tretím rokom lúku pravidelne kosíme a výsledky sa dostavujú. Lúčny porast je zreteľne voľnejší, na pohľad pestrejší a druhovo bohatší. Prekvapením bol nález jedného kvitnúceho exemplára vzácneho vstavača v tomto roku. Vďaka ústretovosti súčasnej majiteľky parcely, pani Helene Mrukviovej, dcére pána Mindoka, Správa NP Slovenský raj môže kosiť plochu každoročne.

Spodný obrázok vyobrazuje lúku vo Vernárskej tiesňave r. 1998

Vstavač obyčajný  (Orchis alebo Anacamptis morio)

Ako prebiehalo ručné kosenie r.2024:

Lúka vo Vernárskej tiesňave je prostredím úplne úchvatná. Blízke bralá s pokrútenými borovicami, nad nimi lietajúci orol skalný, ktorý je tu od nepamäti, za nimi horizonty hôr a pod nimi harmonická krajina lúk. V sedle krížik, ktorý z diaľky svieti ako taký maják. Svojrázni Vernárci stáročia túto krajinu prebudovávali na svoj obraz.

Naša zohraná partia ochranárov, lesníkov a dobrovoľníkov kosí ručne tie najvzácnejšie fragmenty lúk v Slovenskom raji. Ľudia, ktorí sa pri tejto zmysluplnej činnosti cítia spolu dobre a nikoho netreba prehovárať, aby prišiel. Spíme tradične na lúke pod hviezdami. Pripraviť kosy, preklepať, vykosiť miesto na spanie. Večerný čaj z betoniky, ktorej je tu neúrekom, do nej trocha alchemilky a trezalky. Čaj ani poriadne nevychladne a už spíme. Každý má za sebou ťažký deň v civilizácii, ktorá unaví viac, ako manuálna práca.

Svitá. Horár Hríbik napriek večernej dohode, že 5.30 vstávame, už o 4tej pridáva prvý šikmý zákos, ktorý sme si večer pripravili. Ostatným to nedá a pridávame sa. Je silná rosa, kosy krásne svištia v mokrej tráve a z lúky rýchlo ubúda. Mnohých isto prekvapí, že dnes kosia aj ženy, aj keď v minulosti to bolo len výnimočné. Dnes už nie.

Kým vyjde slnko o piatej, máme už hodne skosené. Od štátnej cesty z Vernárskej tiesňavy prichádza po pás mokrý lesník Jano. Voláme z lúky „Hybáj hore“, počujeme svoju ozvenu od skál a Jano kričí „Hybáj dole“. Dá si jeho obľúbenú cigaretu a hneď má pod nosom strčené kosy na naklepanie. Budeme ich potrebovať ešte tu a aj inde a Jano má na to trpezlivosť ako málokto.

Pomaly dokosíme, zarovnáme okraje lúky a trocha oddýchneme. Môžme si teraz dopriať trocha viac času vnímať túto krásu. Keď slnko zákosy trocha presuší, tak ich rozhrabeme.

Veríme, že ešte pár krát sa táto lúka ručne pokosí a vrátime jej späť pôvodnú podobu, ako je vyobrazená na obálke knihy Katalóg biotopov Slovenska. Máme nádej a reálny nedávny výsledok na Malom Kopanci, ako ho my voláme. Z monotónnej zanedbanej lúky je po 3 rokoch dnes kvitnúca nádhera s orchideami. Aj vo Vernárskej tiesňave bude.

Dobrovoľníčka Alenka urobí na záver mlynské koleso a na dnes finito.