Pomenovanie Slovenský raj
vzniklo na základe dvoch genéz – kartuziánskej a novodobej.
Kartuziánska genéza nám hovorí že názov Raj nám zanechali kartuziánsky mnísi po založení kláštora v roku 1299 kedy sa prvýkrát spomína pod latinským názvom „paradisus“ čo v preklade znamená „raj“.
V listine pápežského legáta Gentilisa z roku 1308 sa uvádza „domorum cartusiensis sancte Margarite in Lapis Refugii ac paradisi“ .. to znamená na Skale útočišťa, taktiež Raja.Cirkevný učiteľ Peter Damian to vystihuje takto: claustrum est paradisus“, t.j každý kláštor považuje za symbol raja – predsiene neba na zemi, rajskú záhradu.
Mnísi tento životný priestor vytvárali i na opisovanom území dnešného Slovenského raja, ktoré pomenovali Rajom.
Novodobá genéza – vznik pomenovania Raj sa prvýkrát objavilo v časopise Krásy Slovenska v roku 1921.
Citácia: “ Slovenský raj. Týmto krásnym menom poctený je kraj patriaci medzi najkrajšie na Slovensku. Je to v Spišskej župe v okolí Hrabušíc a Novej Vsiv doline Hornatu a iných bočných doliniek. Tento ozaj čarokrásny , dosiaľ nie úplne ocenený kút Slovenska, zásluhou Antona Straku bude oživený, znova vyznačkovaný. práce s tým spojené vykoná K.Č.S.T. časom budeme sa týmto krajom aj podrobnejšie zaoberať.
Autorom správy bol známy turistický pracovník Gustáv Nedobrý. Je pravdepodobné, že názov Slovenský raj pochádza od študentov združených v Sládkovičovom samovzdelávacom krúžku pri Výchovnom ústave chlapcov zamestnancov Košicko-bohumínskej železnice v Spišskej Novej Vsi z roku 1920, ktorých národne oduševňoval známy turistický, horolezecký a lyžiarsky pracovník a zároveň riaditeľ tohto ústavu Gustáv Nedobrý.
Dá sa povedať, že k mníšskemu Raju bol prvýkrát pridaný predikatív Slovenský. Iné pramene uvádzajú, že autorom názvu je prof. Béla Hajts. Nie je však o tom nijaký presvedčivý dôkaz z literatúry či iných archívnych a písomných prameňov.
Prvé opisy územia terajšieho Slovenského raja boli napísané v 19.storočí. Výnimku tvorí kronika kartuziánskeho klášotra na Kláštorisku
u.Aj keď ľud obývajúci toto územie vedel o jeho krásach, venujú ísa tieto opisy viac jeho hospodárskemu využitiu laebo opisu udalosti na Skale útočišťa. Až dielo Dr.Theodora Posewitza je sprievodcom opisujúcim krásy dnešného Slovenského raja. Dejiny a územie centra dnešného Slovenského raja a Kláštoriska poznáme najmä z opisu spišských historikov Jozefa Hradského a Matúša Pajdušáka.
Systematický arecheologický výskum v Slovenskom raji nám dokladuje jeho osídlenie od doby kamennej. Človek preniká na územie dnešného Slovenského raja a nachádza tu dobré podmienky na život, t.j. jaskynné priestory vhodné osídlenia, možnosť opevniť svoje sídlo, vodu, drevo a dostatok lovnej zveri. Praveký človek sa usádzal na brehoch rieky Hornád. Sídlil na sútoku Hornádu a Veľkej Bielej vody, Ihríku, Čertovej diere a inde na území dnešného Slovenského raja.Archeologický prieskum Kláštoriska na Čertovej sihoti odhlalil staršie valové opevnenia, z ktorých jeden val je datovaný do obdobia 5.storočia pred Kristom. Nálezy zo Zelenej hury (predmety z bronzu a železa) pri Hrabušiciach sú z 3. až 4. storočia pred Kristom. Slovania prichádzajú na toto územie v druhej polovici prvého tisícročia a zakladajú tu opevnené sídliska, osady a využívajú ho hospodársky.
Romantické a čarokrásne územie Slovenského raja je pozostatkom mohutnej „Silva nigra“, čiže „Čiernej hory“. Čierna hora pokrývala územie medzi riekami Hornád a Slaná, na juhovýchod od hlavného slovenského rozvodia, ktorého centrálnym bodom je vrch Kráľova hoľa.
Miestne geografické názvy a archeologický prieskum Slovenského raja nám dokladujú že pôvodné osídlenie územia bolo slovenské. Svedčia o tom názvy roklín, vrchov, dolín, obcí : Havrania dolina, Biela voda-Piecky, Sokolia dolina, Stratená, Biely potok, Havrania skala, Matka božia, ….
Bohatstvom územia Slovenského raja nebola len drevná hmota ale prevažne nerastné bohatstvo, ktoré umožnilo rozvoj tohto územia. Bane na meď, železo, striebro a iné kovy a nekovy – hlina, vápenec, ktoré sa tu ťažili, umožnili rozvoj nielen baníctva a hutníctva, ale aj lesníctva, uhliarstva či iných remesiel.
Nemecká kolonizácia prichádza na toto územie až v 13. storočí a dôsledkom tatárskeho vpádu sa pôvodné obyvateľstvo preriedilo. Obyvateľstvo z vyľudnených dedín sa ukryli v hlbokých lesoch a jaskyniach. Uhorský kráľ Belo IV. osídľoval neskôr krajinu kolonistami z Nemecka. Nemecká kolonizácia zanechala na území pomenovania jednotlivých lokalít, vrchov, či obcí – Blaumont, Rittenberg, Neudorf, Glac, Flajšer …
Najrušnejšie obdobie prežívali obyvatelia Slovenského raja v období husitského hnutia – v apríli 1433 obsadili husti kartuziánsky kláštor na Skale útočiska (Kláštorisko).
Neskôr počas panstva Jana Jiskru z Brandýsa nastáva rozvoj bratríckeho hnutia, budujú sa malé opevnenia, ktoré podľa vzoru husitov nazývajú tábormi. Najznámejší bol tábor na Zelenej hore.
Zelená hora (658 m) leží na dôležitom, strategickom a výhodnom mieste a bola dlhé roky dôležitým sídlom. Tento pôvodne hrad mal byť strážcom bezpečnosti cesty vedúcej zo Spiša na Gemer cez Glac (stará Glacká cesta).
kamenný most pri bývalej Partizánskej lávke
Tomášovský výhľad
HISTORICKÁ ORTOFOTOMAPA MAPA SLOVENSKÉHO RAJA
„Historická ortofotomapa © GEODIS SLOVAKIA, s.r.o.” a “Historické LMS © Topografický ústav Banská Bystrica”